Sagittaron krváca Kapitola 1 Laura Roslinová prežíva zvláštne déja vu. Stojí uprostred poľa a obkolesuje ju skupina obeliskov. Jej dlhé hnedé vlasy vlajú v náporoch vetra. Keď sa na seba pozrie, zistí, že má oblečenú nočnú košeľu. To je trochu zvláštne, keďže je prezidentkou Dvanástich Kolónií a za žiadnych okolností by po okolí nemala pobehovať v pyžame. Nič ju nebolí. Nie je to pre ňu samozrejmé, vo svojom živote zažila dlhé obdobie, počas ktorého doslova zabudla, aké to je, keď človeka nič nebolí. Keď sa proti niekomu obráti jeho vlastné telo, je to strašné. Samozrejme, pokiaľ je niekto dostatočne vnímavý, môže zacítiť dennodennú bolesť, ktorú telo zažíva, keď pomaly umiera molekulu po molekule, kvôli bežnému opotrebovaniu počas dlhých rokov života. Ale Laura zažívala niečo, čo sa k bežnému opotrebovaniu tela nedá ani náhodu prirovnať. Jej telo sa otvorene vzbúrilo, ako keby k nemu bola necitlivá alebo s ním prihrubo zaobchádzala. Koľký hnev, koľkú zlobu musí telo cítiť, že sa rozhodne potrestať dušu osoby, ktorá v ňom sídli spôsobom, akým trestalo Lauru jej telo. Nekontrolované delenie buniek jej doslova zožieralo prsníky zaživa a ona cítila nepretržitú bolesť. Z času na čas sa zamyslela – vlastne sa nad tým zamýšľala stále –, čo také urobila, že si to zaslúžila. Zaútočilo to na jej prsník ako symbolické upozornenie, že bola zlou ženou? Zaútočilo to práve na ňu, pretože žila zlý život? Muselo to mať nejaký dôvod. Nie je možné, že by bohovia boli bezdôvodne tak krutí. Či áno? Možno áno. Však sa pozrite na nespočetné milióny ľudí, ktorí zomreli pri cylonskom útoku. Čo kedy ľudia urobili, aby si zaslúžili niečo takéto? Nuž.. nejaké dôvody by sa dali nájsť, či nie? Dôvody, ktorými sa nechce zaoberať, pretože neukazujú ľudstvo práve v najlepšom svetle. Najlepšie bude užívať si okamih, ktorý teraz prežíva, nech už je kdekoľvek. Áno... áno, teraz to už spoznáva. Je zvláštne, že by na to miesto mala zabudnúť, či mať problémy rozpoznať ho. Je na Kobole, rodisku ľudstva. Kobol, domov Athéninho chrámu, ktorý ich má doviesť k ich cieľu: planéte Zem, ich spáse, útočiskom pred Cylonmi, ktorí ich prenasledujú. Ale ona nie je na Kobole... nie presne. Je ťažké zistiť, či sa nachádza na Kobole, ale to, čo ju obklopuje, je iba ilúzia... alebo bola nejakým zázrakom, nepochopiteľným spôsobom, prenesená na miesto, ktoré hľadala. Nech už je to ilúzia alebo zázrak, výsledok je v každom prípade rovnaký: Stojí na planéte Zem. Ona a ostatní už dlho... Ostatní. Rozhliada sa a hovorí: „Kde sú ostatní?“ Jej ústa sa hýbu, ale nevydávajú žiaden zvuk. Nevie, či náhle ohlúpla alebo onemela. Aj keby vedela, čo ju postihlo, nezodpovedalo by to otázku kam zmizli ostatní. Kedysi tam bol veliteľ William Adama. Áno, je to pravda, toto sa už stalo. Bola tam a Bill Adama bol hneď vedľa nej. Našťastie, pretože pragmatik ako on by možno neuveril, keby mu o tom iba niekto rozprával. Musel to vidieť na vlastné oči. Ale teraz, keď čelil neodškriepiteľnej realite, v ktorej sa zhmotnilo pradávne proroctvo, s údivom hľadel do neba, na súhvezdia, ktoré im poskytli nenahraditeľné vodítka na ich ceste domov. Vo Zvitkoch sa doslova písalo, že keď trinásty kmeň pristál na Zemi, vzhliadli do nebies a videli svojich dvanástich bratov. Toto, presne tu, je (bolo) dokonalým náboženským zážitkom, ktorý dokázal v človeku prebudiť vieru. Hlavne u niekoho, kto žil iba vojenskými nevyhnutnosťami tak, ako veliteľ poslednej battlestar. S ním tam bol aj jeho syn, Lee Adama, pilot Viperov, ktorý si hovoril „Apollo“. Lee, z ktorého sa stal prezidentkin poradca vo vojenských záležitostiach a ktorého vzťah s otcom bol, prinajmenšom, komplikovaný. Prítomná bola aj Kara Thrace, ďalší pilot Viperov. Kara slúžila pod Leeom. Jej prezývka znela „Starbuck“. To ona získala posvätný Apollo šíp, artefakt, ktorý celú túto úžasnú púť umožnil. Všetci tam sú. Nikto tam nie je. Mali by tam byť a Laura Roslinová by na seba mala mať normálne civilné oblečenie. Ale oni tam nie sú, Laura ostáva v jej nočnej košeli a je sama. Nevie, ako je to možné. Vrátila sa nejakým spôsobom na Kobol, aby získala dodatočné informácie o Zemi? Ale kedy sa to stalo? Nepamätá si, že by zažila niečo, čo by ju sem priviedlo. Namáha si rozum, myslí a myslí a odrazu sa začne smiať (ale stále nevydáva žiadny zvuk). Očividné. Je to tak očividné. Nevie si spomenúť na nič, čo by ju sem priviedlo, pretože nič také sa nestalo. Sníva. Áno. Je to tak jednoduché, tak jednoduché. Sníva, opäť prežíva tú úžasnú chvíľu, ale bez jej spoločníkov. Ale prečo? Nuž, aspoň nemusela spochybňovať motiváciu bohov. Toto bolo produktom spiacej mysle, a nikto nemohol dúfať, že by niekedy pochopil scenáre, ktoré si spiaca myseľ dokáže pozliepať. Ale aj tak jej to pripadá zvláštne, ako keby pozorovala samú seba. Väčšinou si človek počas sna neuvedomuje, že sníva. Už iba samotné uvedomenie si tejto skutočnosti by malo byť dostatočné na to, aby ju zo sna vytrhlo. Ale nič také sa nestalo. Nezdá sa, že by bolo dôležité, či rozumie alebo nie. Skôr to vyzerá, ako keby sledovala film, ktorý dobehne do konca bez ohľadu na to, či sa pozerá alebo nie. Obelisky. Tak jasne si na ne spomína, na konštrukcie z abstraktnej viery privedené do drsnej reality. Každý jeden vytesaný z kameňa, každý nesúci vyrytý jeden zo symbolov Dvanástich Kolónii, vykladaných drahokamami, ktoré sa jagajú v noci. Každý zo symbolov predstavuje jednu z kolónii z dôb, keď sa ešte nazývali svojimi pôvodnými menami: Baran, Býk, Blíženci, a tak ďalej. Obkolesujú lúku, na ktorej Laura stojí, a hviezdy domova nad jej hlavou jej mávajú a ukazujú cestu k osudu. Ale... ona tu už bola. Prečo je tu opäť? Samozrejme, z rozmaru sna, ale.. Niečo tu nesedí. Niečo sa od minula zmenilo. Trvá dlhú chvíľu, kým si na jednom obelisku všimne niečo, čo tam predtým nebolo. Akási temnota, ktorá odkvapkáva z hrotu šípu zasadeného v Strelcovom luku. Laura Roslinová sa k nemu pomaly blíži, lemovanie jej nočnej košele jej tancuje okolo nôh. Načiahne sa k tmavej škvrne na obelisku Strelca a skusmo sa ho dotkne vystretým prstom. Zblízka skúma svoju ruku, šúcha o seba prsty, aby ucítila zloženie tekutiny. Je červenej farby, tmavočervenej. Tá tekutina je krv. Strelec krváca. Laura neberie ohľady na svoju nočnú košeľu a rukávom začne krv utierať. Zmizne iba na okamih a potom sa opäť objaví. Krv neprestajne kvapká zo šípu a potom si všimne, že dvojičkám, Blížencom, krvácajú hrude, ako keby boli ranení. O krok sa k nim priblíži a náhle otočí hlavu, keď sa v krčahu Vodníka, nositeľa vody, začne voda meniť na krv. Od hrôzy vykríkne bez toho, aby počula svoj hlas. Začne ustupovať s jednou rukou na hrudi. Opäť je v jednom ohni. Volá o pomoc, ale nik ju nepočuje, ani ona sama. Už krvácajú všetky, krv presakuje cez okraje ich rytín. Všetky kamene zahaľuje krv. Pozrie na svoje ruky a vidí, že krv je aj na nich. Nie je si istá, či sa tam dostala, pretože sa dotýkala krvácajúcich obeliskov alebo sa jej krv na rukách začala objavovať sama od seba. A potom začne Strelec pomaly padať vpred. Rúti sa priamo na ňu a ona ustupuje ešte ďalej. Zdá sa, že rastie, vrhá na ňu obrovský tieň a ona beží a beží a Strelec naďalej rastie do absurdných rozmerov, ako keby sa zväčšoval iba preto, aby ju dostihol. Laura Roslinová v zúfalej snahe o útek skočí vpred. Odmenou jej je zvuk obelisku, ktorý za ňou padá na zem. Je to jediný zvuk, ktorý v tomto strašidelnom tichu začula. Obráti sa na chrbát, zviera si hruď a očami plnými údivu sleduje, ako kolabuje jeden obelisk za druhým. Padajú na seba zo všetkých uhlov, pomaly a dôstojne, a zem pod ňou sa pri každom jednom páde zachveje. O chvíľu sa kopia ako porozhadzované karty. Potom sa na nich začínajú objavovať veľké pukliny ako oneskorená reakcia na ich zrútenie. Začínajú sa rozpadať, najprv pomaly a potom čoraz rýchlejšie, ich kusy sa rozpadajú na prach. Zodvihne sa silný vietor a o chvíľu sú všetky obelisky, ktoré predstavovali Dvanásť Kolónií, úplne odviate vetrom, ženú sa do rôznych smerov a na všetky svetové strany. Laura Roslinová je opustená. Tak veľmi chce plakať, vzlykať nad tým, čo práve videla. Ale Laura sa vždy honosila svojou silou a slzy nikdy nemôžu byť na nič dobré. Plazí sa vpred po kolenách a na rukách, pretože cíti, že nemá silu vstať. Stále sú tam malé kôpky prachu a trosiek a ona jednu zodvihne. Dlho na ňu hladí a potom ju nechá presypať sa cez jej prsty. Padajúce zrniečka sa jagajú ako hviezdy. Na jagajúce hviezdy si pamätá. Smúti za nimi. Keď bola ešte doma a pozrela na hviezdy na nebi, prirodzene sa jagali, keďže ich svetlo prechádzalo atmosférou. Teraz, keď sa pozrie z okna jej lode, Colonial One, hviezdy sa nikdy nejagajú. Tieto malé veci jej chýbajú. Malé veci, ktoré sa na človeka nakopia, jedna za druhou, až kým ho negniavi ich váha. Rozdrvená. Pod váhou. Laurina hlava sa prudko otočí. Niečo za ňou je, niečo, čoho si až do tejto chvíle nebola vedomá. Je za ňou trinásty obelisk. Je priamo za ňou a padá na ňu. Je na ňom rytina. Vyzerá skoro ako nejaký kríž, ale je hore nohami a nie je to tak úplne kríž. Uvedomí si, čo to je: hrubý náčrt bojového kladiva. Nemala čas všimnúť si niečo podrobnejšie, obelisk na ňu dopadol a ona vykríkla. A tento výkrik počuje, pretože Laura Roslinová skríkla. Vo svojej izbe sa na posteli lapajúc po vzduchu posadila, nočná košeľa sa jej lepila na telo a prisahala by, že počuje ozvenu svojho výkriku. Dýchala trhane, cez vlasy na tvári nič nevidela. Odhrnula si ich a očakávala, že všade naokolo uvidí popraskané obelisky, ale nebolo tam nič, iba temnota jej vlastnej spálne. To a hlasné búchanie, o ktorom si najprv myslela, že to je tlkot jej srdca, ale postupne si uvedomila, že niekto búchal päsťou na dvere. Začula vyplašený hlas jej asistenta, Billyho Keikeyu, ktorý kričal: „Pani prezidentka! Čo sa deje? Napadol vás niekto? Mám zavolať--“ Jej hlas bol trochu drsný, keď prehovorila a ona si uvedomila, že si krikom podráždila hlasivky. Okrem toho ešte stále lapala po vzduchu, takže znela akoby bežala maratón, keď odpovedala: „Všetko v poriadku, Billy. Mám sa dobre. Všetko je v poriadku.“ „Nikto na vás nemieri zbraňou?“ „Nie. Nikto.“ Po krátke odmlke sa z druhej strane dverí opäť ozval Billy: „So všetkou úctou, pani prezidentka, ak by na vás naozaj niekto mieril zbraňou, mohol by vás prinútiť, aby ste to povedali.“ Napriek okolnostiam... napriek hrozivým obrazom, ktoré boli v bdelom stave rovnako živé ako počas spánku... sa zľahka pousmiala. „Sakra, Billy, ty si ale mazaný.“ Popritom, ako hovorila, vytiahla nohy spod prikrývky, zložila ich na zem, postavila sa a prešla k šatníku. Obliekla si župan a pokračovala. „Je to v poriadku, poď ďalej.“ „Ste decentná?“ Teraz sa z chuti zasmiala. „Nie, som úplne nahá a mám tu troch milencov. Poď sem a pridaj sa k nám.“ Zaznelo takmer nepočuteľné preglgnutie. „Viete, mne sa tu vonku vlastne celkom páči, ak--“ „Billy, som sama, som decentná, vojdi a presvedč sa sám.“ Dvere sa otvorili a jeden veľmi opatrný Keikeya strčil dnu hlavu a žmúriac sa snažil v tme rozoznať tvary. „Aha. Dobre. Takže, sa nekoná žiadne narušenie bezpečnosti, potom...“ „Vôbec žiadne.“ Pozastavila sa a skúmavo naklonila hlavu. „Ako si ma počul?“ „Prosím?“ „Spýtala som sa,“ trpezlivo opakovala, „ako si ma našiel?“ „Nuž, zakričali ste a bolo to dosť nahlas, tak...“ „Áno, tomu rozumiem,“ povedala. „Ale tvoja kajuta nie je práve vo vedľajších dverách. A steny sú tiež dosť zvukotesné.“ Oči sa jej zúžili. „Nemáš tu odpočúvacie zariadenie alebo také niečo, že nie?“ „Nie, madam, samozrejme, že nie.“ Billy bol kompletne oblečený, chýbala mu iba kravata. Jeho ruka sa automaticky presunula, aby napravila neprítomný uzol. „Ja iba nepotrebujem tak veľa spánku. Tri, štyri hodiny a som ako nový.“ „To je pôsobivé,“ povedala Laura. „Ale nie je to odpoveď na moju otázku. Prečo sa po nociach zakrádaš okolo mojich dverí?“ „Ja sa ani tak nezakrádam.“ „Tak čo potom, Billy?“ Prevrátil oči a oprel sa chrbtom o stenu. „Veľa ste toho prežili, pani prezidentka. Nanútili vám prezidentský úrad, zatkli vás, bojovali ste s rakovinou, vyhrali ste... Chcem povedať, prebohov, však to bol hotový zázrak.“ „Zázrak, ktorý by mohol pomôcť mnohým ďalším ľuďom, Billy,“ pripomenula mu. „Krv vzniknutá pri Shar... pri poruč...“ Odmlčala sa a potom povedala: „... pri cylonskom tehotenstve má úžasné liečivé účinky.“ Cítila sa trochu vinná, že nevedela nájsť slová, keď hovorila o Sharon Valerii, pilotke Viperov s prezývkou „Boomer“. O žene, ktorá už mnohokrát spasila Galacticu a s ňou aj zbytky ľudstva... O žene, ktorá napriek tomu žila vo väzenskej cele, pretože jej za žiadnych okolností nemohli veriť. Pretože je nepriateľom. Pretože je Cylon. Ale pupočníková krv z... toho, nech už to je, čo chce, čo jej rastie v bruchu... úplne zbavila Lauru rakoviny. Nehovoriac o tom, že Sharon minimálne pri jednej príležitosti spolupracovala s velením Galacticy a pomohla tak odvrátiť cylonský útok. Laura cítila, že by mala byť vďačná. Cítila, že by mali Sharon Valerii nejakým spôsobom odmeniť. Vyznamenať ju medailou, podarovať jej darčekový kôš, hocičo. Namiesto toho sedela vo svojej cele a jej bábätko – ktorého potrat Laura skoro nariadila – jej naďalej rástlo pod srdcom a Laura stále bojovala s myšlienkou, že by o Sharon mala zmýšľať inak, ako iba o veci. O veci, ktorej posledné zbytky ľudskej rasy, a zvlášť Laura Roslinová, vďačili za svoje životy. K niekomu, kto pre nich spravil tak veľa, by mali byť vďačnejší. Nuž... dovolili jej nechať si dieťa, aspoň zatiaľ. Keď uvážime, že stvorenie vyzerajúce ako Sharon – ktoré ňou bolo – postrelilo z bezprostrednej blízkosti veliteľa Williama Adamu, možno ani viac vďačnosti nemohla očakávať. Nevedela sa sústrediť. Vadilo jej to. Pri každej príležitosti vždy rada jednala priamočiaro. „Takže... o čo ti ide, Billy?“ „Zdá sa mi, že by sa každou chvíľou hocičo mohlo pokaziť. A keď sa to stane, niekto by to mal mať pod kontrolou.“ „Takže robíš čo? Túlaš sa po chodbách a kontroluješ ma? Dávaš pozor, či nezačuješ volanie o pomoc? Každú hodinu robíš obchôdzky?“ „Nie, madam.“ „Nie?“ Zažmurkal, ako keby odhalila jeho malé špinavé tajomstvo. „Skôr je to každá polhodina.“ V prítmí jej kajuty naňho civela, oči sa jej rozšírili od prekvapenia. Potom mu prstom naznačila, aby pristúpil bližšie. Urobil tak, so zmäteným výrazom v tvári, a ona si pritiahla jeho hlavu a jemne ho pobozkala na čelo. „Ty si,“ povedala „veľmi milý muž. Ak by si ťa Dualla nechala prešmyknúť pomedzi prsty, bola by veľmi nerozumnou mladou ženou, to si pamätaj.“ „Madam...“ „Počúvaj ma, Billy.“ Položila ruky na jeho plecia. „Keď sa kvôli mne utrápiš do bezvedomia, moc mi nepomôžeš. Teraz už aspoň viem, prečo na tlačových konferenciách vyzeráš, ako keby si premáhal spánok. V noci si musíš pospať viac než len tri hodiny a je neakceptovateľné, že tak nerobíš, pretože kvôli mne blúdiš po chodbách.” „Ale-“ „Ne... prijateľné,“ zopakovala rozhodne. „Okrem toho, mám tu bezpečnostný personál.“ „Čo by za iných okolností bolo úplne dostačujúce,“ povedal Billy. „Ale toto je nebezpečná doba, pani prezidentka, a okrem toho, nemôžeme vedieť, kto by mohol byť Cylon a kto nie. Takže myslím, že čím viac ľudí dáva pozor, tým lepšie.“ „Mm-hmm. A čo keď si Cylonom ty, Billy?“ Začal sa smiať, ale Laura pokračovala. „Však Valerii vraj veľmi dlhú dobu nevedela, čím vlastne je. Ako môžeš vedieť, že nehliadkuješ na chodbách, aby si vystriehol vhodnú dobu na útok?“ Pozeral na ňu a už sa nesmial. „Chcete, aby som sa vyspal a potom mi poviete niečo, kvôli čomu celú noc oka nezažmúrim? Okrem toho detektor Cylonov doktora Baltara potvrdil, že som človek. Ibaže,“ náhle povedal, „by aj doktor Baltar bol Cylon alebo pod cylonským vplyvom, čo by znamenalo...“ Laura si povzdychla. „Dobrú noc, Billy. Vyspi sa a prestaň sa o mňa strachovať. Považuj to za prezidentský výnos.“ „Áno, madam. Ďakujem, pani prezidentka.“ Mierne sa uklonil, čo vôbec nebolo potrebné, ale asi si to ani neuvedomil a vybral sa k dverám jej kajuty. Potom zastal, otočil sa a opýtal sa: „Mimochodom... prečo ste kričali, pani prezidentka?“ „Nič to nebolo. Mala som zlý sen.“ „O čom?“ „O tomto nekončiacom rozhovore. Dobrú noc, William,“ povedala s nádychom nanútenej formálnosti. Billy to pochopil. „Dobrú noc, madam,“ povedal a zavrel za sebou dvere. Krútiac hlavou Laura zhasla svetlá, vyzliekla župan a vliezla späť do postele. Ležala tam celé hodiny, myseľ jej zaneprázdňovali obavy. Obavy zo sna, obavy, že úplne každý by mohol byť Cylon. Spomenula si na rozhovor, ktorý kedysi viedla s Adamom, v ktorom povedala: „Ak ste Cylon, rada by som to vedela.“ „Ak som Cylon, ste vážne v háji,“ odpovedal Adama príhodne. Teraz už bola presvedčená, že Adama nie je Cylon. Ale keď si spomenula na krvácajúceho lukostrelca, ktorý predstavoval jednu z ich kolónií, Sagittaron, a následný pád všetkých obeliskov, v ktorom bolo toľko symbolizmu, že by ho videl i slepý, začala sa obávať, že aj tak sú vážne v háji.